Louis Braille sa narodil 4. januára 1809 v malej dedinke Coupvray 32 km na východ od Paríža. Už od raného detstva bol milej povahy a bystrej mysle a jeho otec veril, že po odchode starších detí z rodiny Louis prevezme po ňom prácu sedlára.

Sotva tri a pol roka uplynulo od narodenia Louisa, keď sa mu stalo nepredvídané nešťastie: keď sa hral v dielni svojho otca, poranil si ostrím nástrojom pravé oko a spôsobil si prudké krvácanie. V tých časoch medicína nedisponovala silnými antibiotikami, a antiseptikami, ktoré sa teraz používajú a napriek starostlivosti, ktorá sa dieťaťu venovala, infekcia sa čoskoro rozšírila na druhé oko a Louis celkom stratil zrak.

Louis bol neustále obklopený láskou všetkých členov rodiny, ktorí mu trpezlivo a presne popisovali okolie, učili ho poznávať pomocou hmatu alebo čuchu predmety, ľudí, rastliny aj zvieratá.

L. Braille sa stal žiakom Národného ústavu pre mladých slepcov v Paríži v roku 1819. Vtedajší riaditeľ ústavu Dr. Pignier o Braillovi píše: "Bol nadaný veľkými schopnosťami, vysokou inteligenciou a hlavne prednosťami myslenia. Svojimi pokrokmi a úspechmi v štúdiu sa čoskoro odlišoval od ostatných žiakov." Treba dodať, že bol manuálne veľmi zručný. Veď nadarmo nerástol v otcovej dielni, ktorá i napriek nehode s nožom bola jeho najmilším miestom v dome. Bol aj hudobne nadaný. Pignier zachoval zoznam odmien a pochvál, ktorých sa Braillovi dostalo v rokoch 1820 až 1828. Nachádzame tam jeho meno medzi prvými žiakmi vo vypletaní stoličiek, vo výrobe domácich papúč z odstrižkov súkna, v gramatike, v dejepise, v zemepise atď. Pri tomto pestrom výpočte vyučovacích predmetov nás azda neprekvapí všestrannosť Braillovích schopností ako skôr to, čo všetko sa žiaci parížskeho ústavu učili.

To, že Braille nad svojich spolužiakov skutočne vynikal, vidno aj z toho, že mu bolo zverované aby pomáhal pri ich vyučovaní. Tak už od roku 1823, keď mal Braille 14 roko, bol pomocníkom majstra v dielni na výrobe papúč. V rokoch 1827 až 1828 mu boli zverené skupiny žiakov pre literné vyučovanie. V roku 1828 bol menovaný za pomocného učiteľa - korepetitora, ako sa vtedy hovorilo. Postavenie korepetitora sa len málo líšilo od postavenia žiaka. Korepetitori spali so žiakmi v spoločných spálňach a jedli s nimi pri spoločnom stole. Keď sa previnili, mohli byť ako žiaci trestaní domácim väzením i bitím. Ak si to zaslúžili mohli dostať podľa úvahy riaditeľa mesačnú odmenu až do 8 frankov.

Keď sa stal Braille skutočným učiteľom ústavu, ani potom sa na jeho postavení veľa nezmenilo. Plat mu bol zvýšený z 8 na 25 frankov mesačne. Na ústavnú rovnošatu mu prišili zlaté pásiky. Vyučoval francúzsku gramatiku, algebru a aritmetiku a hru na klavír a violoncelo. Učiteľom sa stal roku 1830. V roku 1835 sa uňho po prvý raz objavili vážne príznaky ochorenia na tuberkulózu. Pretože sa nezistilo, že by iní členovia jeho rodiny trpeli touto chorobou, možno právom predpokladať, že to zapríčinili zlé zdravotné pomery v ústave. Roku 1840 sa jeho zdravotný stav natoľko zhoršil, že ho museli oslobodiť od literného vyučovania, ktoré ho viac namáhalo a bolo mu ponechané len vyučovanie hudby. Roku 1844 bol celkom zbavený vyučovacej povinnosti. V rokoch 1847 až 1850 opäť čiastočne vyučoval. V noci 4. na 5. decembra 1851 sa u neho dostavilo oveľa silnejšie chrlenie krvi, než boli všetky predchádzajúce. Príčinou bolo zrejme trocha zanedbané prechladnutie. Od toho dňa neopustil posteľ. Okolo Vianoc nastalo určité zlepšenie jeho zdravotného stavu, no po novom roku došlo k rýchlemu zhoršeniu. Braille si bol vedomý beznádejnosti svojho zdravotného stavu, ale znášal ho pokojne. Dňa 6. januára ráno ešte hovoril so svojími priateľmi. Napoludnie však nastalo rýchle zhoršenie a o štvrtej hodine upadol do agónie. O 19.30 hod. toho istého dňa zomrel. Pohreb sa konal v jeho rodisku dňa 10. januára.

V roku 1952 pri príležitosti stého výročia jeho smrti boli Braillove telesné pozostatky slávnostne prevezené do Paríža a uložené v Panteóne, vedľa najväčších mužov a žien Francúzka.

Zdá sa, že riaditeľstvo parížskeho ústavu si uvedomilo, koho v Braillovi stráca. Bola mu sňatá posmrtná maska a sochár Joffron podľa nej vytesal z mramoru Braillovu bustu, ktorá bola už v máji 1853 odhalená vo vestibule Národného ústavu. Neskoršie bol Braillovi postavený v jeho rodisku pomník a jeho rodný dom bol premenovaný na Braillovo múzeum.

Zákon vývoja platil aj pre Brailla. Jeho abeceda nevznikla ihneď vo svojej konečnej, dnešnej podobe. Braille vytvoril svoju sústavu síce už v roku 1825, ale tlačou bola vydaná až roku 1829. Bola to 32 - stránková brožúrka, tlačená reliéfnou latinkou. Mala názov: "Spôsob písania slov, nôt a chrámového spevu pomocou bodov pre používanie slepcami, pre ktorých ho vytvoril Louis Braille, korepetitor kráľovského ústavu pre mladých slepcov". Tu vytlačená abeceda sa skladá z deviatich skupín po desať znakoch a šesť dodatkových znakov. Braille uvádza, že písmo píše bodkovadlom na drevenej tabuľke prevzatej od Barbiera. Neuvádza však, ako sa píšu hladké čiary. V múzeu spoločnosti V. Hauya v Paríži sú zachované dve knihy tlačené touto abecedou.

Braillovu abecedu v jej dňešnej podobe prináša druhá Braillova brožúrka z roku 1835. Čiary už nepoužíva a číslice i interpunkcie majú už dnešnú podobu. V tejto brožúrke sú už základy dnešného Braillovho notopisu.

Vo víťaznej ceste Braillovho písma sú tri etapy:
- Víťazstvo v Národnom ústave pre mladých slepcov.,
- víťazstvo v Európe a
- rozšírenie po celom svete.

Roku 1830 bolo dovolené užívanie Braillovho písma v Národnom ústave pri písomných školských prácach a roku 1837 vyšla prvá kniha tlačená týmto písmom - trojzväzkové dejiny Francúzka. Roku 1840 opúšťa ústav riaditeľ Pignier a jeho nástupca Dufau Braillovmu písmu veľmi nežičil. Za Dufaua sa tlačili Braillovým písmom len hudobniny. O propagáciu Braillovho písma v zahraničí sa veľmi zaslúžil Dufauov nástupca Gaudet vo svojom tyflologickom časopise, ktorý bol po celej Európe veľmi rozšírený.

V Nemecku to trvalo plných 40 rokov, kým tam Braillovo písmo zvíťazilo. Bolo to v roku 1879. Zavedenie Braillovho písma v Anglicku presadil oslepnutý lekár Dr. Armitage v r. 1870, ktorý vytvoril aj prvý skratkopis v Braillovom písme.

Pre defenitívne víťazstvo Braillovho písma bol rozhodujúci medzinárodný kongres pre zlepšenie osudu nevidiacich a hluchonemých v Paríži roku 1878, ktorý odmietol všetky ostatné abecedy a postavil sa za jednotu Braillovej abecedy na celom svete.

Do českých ústavov pre nevidiacich sa dostalo Braillovo písmo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nemeckým prostredníctvom. Bolo tu prijímané neochotne. Českú adaptáciu Braillovej abecedy, ktorá sa používa dodnes, vytvoril učiteľ Malý z Kolárovho ústavu. Vtedy si každý ústav tlačil svoje knihy. Prvé slovenské učebnice v Braillovom písme boli tlačené v Brne okolo roku 1923.

V čase, keď žil Louis Braille, ktorému vďačia nevidiaci na celom svete za vytvorenie geniálnej sústavy hmatového bodového písma, mali sme i na Slovensku nevidiaceho národného buditeľa Mateja Hrebendu, ktorý tým, že po slovenských dedinách a mestách predával medzi pospolitým ľudom slovenské knihy a kalendáre, vykonával veľký kus kultúrnoosvetovej a národnouvedomovacej práce. Toto záslužné dielo Mateja Hrebendu ocenil Básnik Ján Kollár, autor Slávy dcéry, ktorého Hrebenda navštívil v Pešti 24. mája roku 1834. Kollár mu vtedy do pamätníka napísal:

"Ó, by mnozí vidoucí Slováci podobni byli tomuto slepému v lásce k národu a ve známosti řeči mateřské."

O štyri roky neskoršie navštívil Hrebenda spisovateľa Karola Kuzmányho v Banskej Bystrici, ktorý ocenil Hrebendovu buditeľskú prácu slovami napísanými do jeho pamätníka:

"Nemůže slepý slepého vésti; tento slepý však dobrým vůdcem byl mnohého vidomého."

Život Mateja Hrebendu a jeho záslužnú prácu medzi dobrým slovenským ľudom veľmi pútavo opísal spisovateľ Ľudo Zúbek v knihe V službách Mateja Hrebendu. Táto kniha vyšla aj v Braillovom písme v Tlačiarni pre nevidiacich v Levoči v roku 1951 ako jedna z prvých kníh vydaných v tejto tlačiarni.